Nástroj:  klavír

Do prvého zväzku drobných klavírnych skladieb, ktoré som objavila v autorovej pozostalosti, sú zaradené skladby svojím kompozičným štýlom síce rôznorodé, ale obsahom i technikami navzájom súvisiace. Ukazujú Hatríkovo ukotvenie v tradícii – v tomto prípade inšpiráciou v ľudovej piesni, prírode či romantizujúcej melodike, ktorej dôležitosť si uchoval aj vo svojej zrelej tvorbe.

Najstaršou je Pieseň lesa, ktorú skomponoval ako pätnásťročný gymnazista, v čase individuálnej prípravy k štúdiu kompozície u Alexandra Moyzesa. V téme i spôsobom spracovania si zrejme so svojím učiteľom mimoriadne rozumel. Táto hudba je pôsobivá, doslova obrazná, evokuje prechádzku lesom s jeho zákutiami a pestrým životom v ňom.

Päť slovenských ľudových piesní je koláž miniatúr, ktoré vznikli po skončení štúdia na VŠMU – podľa osobného listu, priloženého k rukopisu, zrejme na podnet učiteľky klavírnej hry v Košiciach, kde v tom čase krátkodobo pôsobil. Napriek priezračnosti faktúry a technickej nenáročnosti už tu vidíme zárodok neskoršieho osobitého skladateľského rukopisu – samostatnosť melodických línií a sprievodu, osciláciu medzi klasickou harmóniou a jej rozširovaním či invenčnosť v sprievodných figuráciách.

Ostatné tri skladby sú už novšieho dáta. Výraznú inšpiráciu v ľudovej piesni nachádzame v malom prelúdiu Tam popod Branisko. Po období tvorby väčších foriem (orchestrálnych, komorných) a tvorbe pre detského interpreta, kedy skúšal a hľadal vlastný skladateľský rukopis využitím rozšírenej harmónie aj dvanásťtónovej techniky a tiež sa častejšie zaoberal piesňovou tradíciou (zborové úpravy pre ľudové súbory, detské, ženské i miešané zbory) vzniklo toto malé, ale pôsobivé dielko, plné sviežich motívov a figurácií. Dátum vzniku uvádza 1. máj 1998 (dátum svojich narodenín) a je jasným prejavom radosti a pohody.

„Tam popod Branisko / tečie voda bystro; / nemôžem ju zastaviť… / Frajerečka pyšná / za druhého išla; / nemôžem jej zabrániť…“

V autorovom živote však zakrátko nastalo obdobie trápenia, vážnych zdravotných komplikácií. Už o rok neskôr, na jeseň 1999, musel podstúpiť operáciu bedrového kĺbu. Zrejme v tom pramení skôr nostalgická nálada miniatúry Ozveny (Tichej) noci z januára 2000 a jej jednoduché, priehľadné, zdanlivo nezávislé a pritom prepojené línie samostatných hlasov. Črtá sa nadväznosť na autorov cyklus Krajinou Šťastného princa, kedy pracuje síce s dvanásťtonovým radom alebo jeho menšími sériami, ale vo výsledku cítime tonálne centrum, ktoré upokojuje.

Poslednou skladbou je klavírna úprava fragmentu tria pre hoboj, klarinet a fagot Due movimenti per tre z roku 2003, konkrétne jeho druhej časti Canzonetta anche dolorosa. S predchádzajúcou miniatúrou ju spájajú okolnosti vzniku – aj v roku 2003 sa zotavoval po ťažkej operácii, tentokrát zhubného nádoru. Po nezáväznej hre s tónmi, hľadaní motívov a rôznych väzieb a súvislostí medzi nimi, akoby hľadaní cesty, ktoré sa nachádzajú v prvej časti originálnej verzie skladby, v Canzonette už vytryskla žiarivá, „talianizujúca“ melódia (autorov termín z textu k premiérovému uvedeniu dua), miestami síce narúšaná okamihmi bolesti, ale smerujúca k radosti, nádeji…

Eva Čunderlíková

Obsah:

1. Päť slovenských ľudových piesní (1963)

2. Pieseň lesa (1956)

3. Tam popod Branisko (1998)

4. Ozveny (Tichej) noci (2000)

5. Canzonetta anche dolorosa (2003)